O svätom Gerardovi Majellovi je známe, že keď sa modlil pred svätostánkom, často volal: „Pane, pusť ma. Mám prácu.“ Ako mu mnohí tento povzdych závidíme! A cítime sa pritom tak malí, presvedčení o tom, že my by sme modlitbu takto nedokázali prežívať.
            Myslíme si, že dar takejto modlitby je vyhradený len akejsi skupinke „mystikov“. Alebo povieme: „Toto nemôže byť pre mňa, to je pre lepších a svätejších ako som ja...“ Myslíme si, že o tom, aká bude naša modlitba, rozhodujeme my sami a naše vložené úsilie. Pritom Boh je ten prvý, ktorý prichádza a milosťami zahŕňa človeka, ktorý sa rozhodol modliť sa. Modlitba je dar. Bez ohľadu na to, či modliaci sa pritom prežíva radosť, pokoj, uzdravujúci dotyk alebo len suchopárnosť bez akejkoľvek vnútornej útechy.
            Mnohí svätci všetkých čias by vedeli svedčiť o tom, že ovocie modlitby nemusíme „zbierať“ hneď. Boh, ktorý povedal: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete“, prisľúbil, že kto vytrvá v dôvere, dostane omnoho viac, ako sa kedy odvážil dúfať či prosiť. Nie preto, lebo by si to zaslúžil, ale preto, lebo to prisľúbil Boh.

             „Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania, a radšej chcem zomrieť, milujúc ťa, ako žiť, a nemilovať ťa. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť, aby som ťa mohol milovať večne... Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať, že ťa milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom dychu...“

                                                                                                                      Ján Mária Vianney